STRÁNKY BY MOHLI POSLÚŽIŤ NA PODPORU "Z N O V U Z R O D E N I A" VÝŠKOVÉHO HOROLEZECTVA NA SLOVENSKU !!?

EXPEDÍCIA CHO OYU - 8201 m. ( napísané v auguste 1997 )
Vladimír ŠTRBA


        V dňoch od 8.4. do 19.5. som sa zúčastnil expedície Cho Oju 97, pod vedením skúseného himalájskeho harcovníka a dnes už šéfa všetkých českých a moravských horolezcov Jirka NOVÁKA.

        Svoju účasť na tomto "výlete" som definitívne potvrdil až koncom januára, keď som mal jasno, že som v stave dať dokopy ( pre mňa) strašne velkú sumu peňazí. Do odchodu som sa musel prinútiť urobiť niečo so svojim telom, lebo po presťahovaní z Detvy do "veľhôr" Záhoria som nič vážnejšieho nepodnikol. Každodenný beh (8-10km), lietanie hore-dolu po schodišti 12-poschodového paneláku, bežky, bike, niekoľkodenné potulovanie sa po dolinách a žľaboch v Tatrách, marcový prechod Z.Tatier a spávanie na balkóne začalo vracať moju kondíciu niekde s pred štyroch rokov.

        Ale aj tak som sa cítil veľmi nesvoj pred ľuďmi, s ktorými som mal prežiť šesť spoločných týždňov. Všetko to boli ľudia s bohatými skúsenosťami: Ivan URBANOVIČ (Pamír-82,85, Hidden Peak-88, Ťan-šan 89), Tomáš SLÁMA (Ťan-šan 89), Walter TUREK (Gasherbrum II - 88, Aconcagua), Rolando NICCO ( Dhaulágiri, Makalu 93 ) no a Jirko NOVÁK, ale toho vôbec netreba osobitne predstavovať.

        Celá partia sme sa stretli až v Káthmandu. Po štyroch dňoch strávených v tejto "MEKKE HOROLEZECTVA" sme motorizovane vyrazili cez KODARI, ZAGMU, NYALAM a TINGRI do čínskeho základného tábora vo výške 5200m. Odtiaľ ešte dvojdňový pochod s jakmi ľadovcom Gayrag na miesto našeho BC (5700m). S aklimatizačnými prestávkami nám to trvalo 12 dní, takže BC sme postavili 20. apríla a do 12. mája sa máme pokúsiť vystúpiť na vrchol ( to je deň, keď prídu jaky pre naše veci).

  

  

  

        Príchodom do BC som bol ohromený fantastickou panorámou okolitých sedemtisícoviek Talung Peak 7022m, Nangpa Gosum 7351m a historicky známym sedlom Nangpa La 5741m no a samozrejme našim kopcom Mt.Qowowuyag (to je asi čínsky názov Cho Oyu).

        Po dvoch dňoch 22.mája Rolando s naším kuchárom Tamangom postavil I.výškový tábor vo výške 6400m. V ten istý deň nás opúšta Jirko kvôli svojím pracovným záležitostiam a podvečer nastali nepríjemné udalosti s Ivanom, ktorému sa začalo seriózne ozývať jeho zapálené hrdlo. Americkí doktori nevylučujú dokonca možnosť použitia kyslíkového vaku, k čomu chválabohu nedošlo, ale aj tak na ďalší deň nás Ivan opúšťa na dlhých 10 dní. Musel zísť na najnižšie možné miesto v Tibete, no a to bolo až v 200 km vzdialenom NYALAME.

  

  

        V BC sme ostali teda nakoniec štyria. Naša taktika bola veľmi jednoduchá. Spočívala v pendlovaní medzi BC a vždy ďalším výškovým táborom. Takýmto spôsobom sme spolu s Rolandom postavili II.výškový tábor v 7100m a následne opäť zišli do jednotky a ďalej až do BC. Tomáš s Walterom dvojku zásobili materiálom a tam aj prespali.

        S Rolandom sme si dopriali dvojdňový oddych v BC a 3.mája sme vyrazili s úmyslom vyštverať sa až na kopec. Inak je to borec so strašnou kondičkou a bol vždy v tábore o dve hodiny skôr ako ja, ( aspoň bol vždy pripravený teplý čaj ). Pre zmenu ja som cestou hore zbieral kamene do batoha a dodnes nechápem prečo som to nerobil cestou nadol. Inak pracujem ako geológ v Nafte Gbely, takže môj záujem o šutre bol jednoznačne profesionálne daný. Vo večernej relácii v druhom tábore s Tomášom sme sa dozvedeli, že úspešne zjednal kúpu stanu v treťom tábore ( 7600m ) od miniexpedície z Ruska. Tým pádom odpadla vynáška stanu do trojky.

  

        Cestou do trojky sa počasie značne zhoršilo, ale aj tak som si všimol, že takých sedemdesiat metrov od výstupovej trasy leží nejaký zamrznutý nešťastník z minulých rokov. Vietor nepríjemne fúkal, ale k večeru sa obloha vyčistila a nám sa naskytli prekrásne výhľady na Tibet a Šišu Pangmu.

        V utorok 6.mája sme sa zobudili asi tak niečo pred štvrtou hodinou a zo stanu tak vyrážame o pol a o siedmej hodine. Hneď v prvých metroch ma ukrutne jeduje mačka. Vôbec nechce držať na výškových gamašách. Štyrikrát ju opravujem a zatiaľ sa Rolando nenávratne vzdiaľuje. Po prekonaní skalného 15 metrového pásu nasledujú len pendlovačky po bridličnatých laviciach. Okolo obeda na podvrcholovom snehovom fľaku stretávam Rolanda. Už sa vracia z vrcholu a tak mu gratulujem. Sám pre seba si hovorím, že ak do štvrtej sa nedostanem na vrchol, tak sa v tom momente otáčam na spiatočnú cestu nadol, aby som sa stihol vrátiť do trojky.

  

        Fučím ako lokomotíva a pomaly prechádzam zo skalných lavic na vrcholovú snežnú čiapku. Asi tak o tretej zostupujú dolu dvaja nemecky hovoriaci lezci a upozorňujú ma na to, že to naľavu nie je vrchol ale že musím pokračovať ešte tak asi trištvrte hodinu vpravo do už výrazne rovno položeného briežku. Po pol hodine sa už mocem po vrcholovej rovnej ploche s nafúkanými závejmi, cez ktoré sa prevaľuje hustá hmla ( to opäť jeden blbý oblak sa musel prevaľovať cez vrchol ). Je mi jasné, že dominantný orientačný bod, teda pohľad na Everest je v háji. Bleskovo sa rozhodujem pre jeden závej a určujem ho za vrchol Cho Oju.

        Je presne 6.5.1997 15:45 a dosiahol som bod svojho snaženia. Som na vrchole.

        Rýchlo vyťahujem kameru a urobím asi 4 minúty záznamu a 7 fotozáberov. Vtedy cítim značný chlad na pravú ruku ( ... ja BLBEC som si zložil rukavicu ... ),a v duchu si ešte fandím, že snáť nebudem mať omrzlinu.

  

        Balím batoh a davaj dolu, mám na to dve a pol hodiny času aby som zišiel do trojky. Po tristo metroch sa otáčam k vrcholu a skoro ma hodí o zem. Vrchol je bez jediného mraku. Vo svojom vnútri som nadával ako pohan, ale vracať sa kvôli Everestu už nemôžem.

        Niekde na hranici 8000 metrov dostávam, dôverne známe kŕče v bruchu. Či chcem alebo nie, niekoľko vrstiev nohavíc musí dolu a už aj čupím za kameňom. Po opustení posledného fixu to mám k stanu asi tak 200 metrov. Prejdem desať metrov a cítim, že moja noha zastavila svoj pohyb dopredu. Hrot mačky zavadil o gamašu. V momente strácam rovnováhu a padám strmhlav dopredu. Rukami si chránim hlavu "pri zostupovaní dolu svahom" a snažím sa otočiť dolu nohami a zabrzdiť. Cítim ako narážam do skál, ale aj tak sa našťastie šmýkam zväčša po snehu. Konečne som zastal a oči mám plné snehu. Sadám si na batoh a kontrolujem sa ako som si ublížil na svojom tele. Je to vcelku fajn. Prišiel som síce o rukavicu ale po krátkej chvíľke som ju našiel pod batohom. Ale aj tých pár minút stačilo na to aby sa mi mráz zahryzol do palca pravej ruky. Je studený a tvrdý ako ľad.

        Vykrikujem na Rolanda ( ten stihol zbehnúť ešte v ten deň až do BC ), ale ten sa vôbec neozýva. Stmieva sa a tak zapínam čelyho prístroj a dávam sa traverzovať k stanom. Po troch hodinách svetelnej navigácie od nemeckých lezcov dochádzam k stanom. Som unavený ako také hovädo. Otváram stan a dostávam šok (alebo halucináciu ?!). V mojom spacáku leží bradatý chlap, ale Rolando to rozhodne nie je. Zatrasiem s ním a on na mňa prehovoril španielsky. Keď sme sa spamätali obaja zo šoku, vypukla konverzácia ( on vedel po anglicky presne toľko koľko ja po španielsky...). Pokojne sa mu snažím vysvetliť, že stan sme kúpili od rusov, že to sú naše spacáky, a naše žrádlo, a naša vysielačka, a že ma musí pustiť dnu. Asi vôbec nechápal čo hovorím, lebo čumel na mňa ako teľa na nové vráta. Už mi začínala byť zima tak som začal riešiť vec veľmi razantne (na detviansky spôsob). Chytil som ho za spacák a začal som ho ťahať von zo stanu. Vtedy už konečne pochopil koľko bije, uvoľnil miesto a aj druhý spacák, ktorý mal pod sebou. V momente som zaspal a k vareniu som sa dostal až ráno keď ten "človek" zmizol zo stanu. Do dnešného dňa my vôbec nie je jasné čo ten človek tam robil.

        Ráno zapínam vysielačku a informujem Ivana o mojej akrobacii a prosím ho aby vyšiel do jednotky s nejakou masťou a obväzom na môj už fialovejúci prst. Na obed začínam schádzať do dvojky. Stretávam Tomáša s Walterom, ako fučia hore kopcom. Do dvojky dochádzam okolo piatej a hneď sa chcem pustiť do varenia. Ale z troch zapaľovačov, ktoré tam máme nechce ani jeden horieť a ani nehoreli. To je ďalšia noc bez tekutiny a veľmi ma to znepokojuje, lebo viem aké to môže mať následky. Spánok ma prepadne pri stálom skúšaní zapaľovačov asi o ôsmej hodine. Zobudil som sa až na hlasy pri mojom stane. Vystrčím hlavu zo stanu. Na moje prekvapenie je už ráno a okolo idú dvaja amíci nadol. Po vzácnom dare sa môžem dosýta napiť čaju a navariť značné množstvo bujónu. Opäť vyrážam až na obed. Nadol sa už len tak vlečiem. Mám toho akurát dosť, ale nie som na tom tak zle aby ma niekto musel ťahať dole. Podvečer sa už stretávam s Ivanom a s naším tibetským pomocníkom. Celú noc je hore a nonstop mi varí čaj a niečo pod zub. Som rád, že to už mám za sebou. Zostup do BC je už bez problému.

        V BC so švajčiarskym doktorom len konštatujeme, že môj palec je v háji a doma sa bude asi rezať. ( A tak sa 10.júna aj stalo ).

        Po úspešnom príchode Tomáša a Waltera, ktorý dosiahli vrchol 8.5. už len čakáme na jaky. Všetci štyria sme dosiahli vrchol samostatne a každý bol na vrchole sám ako prst.

        Cesta späť prebehla veľmi rýchlo a 19.mája som už pri svoji troch babách v Holíči.

        A čo dodať na záver:

        Výstup na Cho Oyu klasickou cestou juhozápadnou stenou z tibetskej strany je viac-menej chodecký terén do veľmi strmého kopca (ale je tam aj tak niekoľko málo lezeckých miest). Keď sa vydarí počasie a človek je schopný vyrovnať sa s výškou je to kopec relatívne ľahko dostupný. Ale v každom prípade je to osemtisícovka a to hovorí samé za seba. Podceňovať sa ju rozhodne neoplatí. Ľudia, ktorý nemajú skúsenosti a chcú začať podnikať výstupy vo veľkých výškach je to priam ideálna cesta na vyskúšanie svojich schopností a otestovanie organizmu na vážnejšie podniky.



Expedíciu CHO OYU
v roku 1997 sponzorovali:

NAFTA a.s.
POZAGAS a.s.
FRUJKO a.s.
GRAFOBAL a.s.
RD Smolinské
Mesto HOLÍČ
Mesto SKALICA
Mesto GBELY
HOROLEZECKO EXPEDIČNÝ KLUB - ZÁHORIE & HOROLEZECKO EXPEDIČNÝ KLUB - SLOVENSKÝ RAJ